Prečo mám rád povolanie horského vodcu?
Keď horský vodca pomáha človeku znovu veriť v seba
Niektoré vrcholy sa zdolávajú nohami. Iné predovšetkým srdcom.
Príbeh Milana, ktorý sa po ťažkej mozgovej príhode rozhodol vystúpiť na Gerlachovský štít. A nezostal len pri ňom.
Keď sa ma niekto opýta, prečo mám rád povolanie horského vodcu, mohol by som hovoriť o horách, krásnych výhľadoch, náročných výstupoch či o pocite stáť na vrchole.
Ale to by nebola celá pravda. To najdôležitejšie, čo mi toto povolanie dáva, sa totiž nedá merať výškomerom. Nie je to počet dosiahnutých štítov ani tisícky nastúpaných výškových metrov. Sú to ľudia, ktorých na svojej ceste stretávam. Ich príbehy, ich odvaha, ich dôvera a chvíle, keď si uvedomím, že to, čo pre mňa znamená práca, môže pre niekoho iného znamenať oveľa viac. Niekedy je horský vodca človekom, ktorý vás bezpečne prevedie náročným terénom. A niekedy môže byť aj tým, kto vám pomôže znovu veriť vo vlastné schopnosti.
Práve taký je príbeh Milana.
Jeho cestu do Tatier však najlepšie opíšu jeho vlastné slová. Preto mu prenechám priestor. Bez prikrášľovania, bez emócií a bez toho, aby som mu bral čokoľvek z jeho osobného víťazstva. Pretože tento príbeh patrí predovšetkým jemu.
Milanov príbeh: Z nemocničnej postele až na vrcholy Tatier
(Nasledujúci príbeh uverejňujem v pôvodnom znení, tak ako mi ho napísal Milan.)
„……ak by som mal v skratke zhrnúť príbeh začiatku mojej cesty z turistického chodníka, z botasiek do tvrdých, vysokých, turistických topánok či až do mačiek či lezeckého popruhu, ktorý som mal na sebe prvýkrát v živote pri mojej ceste na “Gerlachovský štít”, začal by som tento príbeh slovami mojho primara ARA trenčianskej nemocnice adresovaných mojim rodičom v apríli 2012 ……….“váš syn má zaliate všetky mozgové komory a už aj miechu, dostal silnú mozgovú príhodu a…..je nám to hrozne ľúto, zostaňte pri ňom koľko chcete!”
….. áno, pochopil si to správne! Čítaš riadky (preto toľko chýb :), ktoré píše na 98% istá mŕtvola, ktorej meno viselo už na listine darcov orgánov po prvom CT a MR mozgu! Posledné pomazanie, rodina sa v slzách lúčiaca pri smrteľnej posteli, ale….. Boh to chcel inak, zatriasol mnou a zobudil ma z kómy, zdvihol ma z postele, rozchodil moju ochrnutú pravú časť tela, postupne pomaly mi snímal tú čiernu plachtu z mojej mysle a zapálil vo mne túžbu mu poďakovať v rovnako veľkom štýle, v akom ma on vytiahol z mojej smrteľnej postele……..na Gerlachovskom štíte ! A tak sa začala moja cesta, do ktorej vstúpil jeden pre mňa úplne neznámy týpek, horský vodca Robo Turjanik! Dohodli sme sa na termíne,na podmienkach a s veľkou, ale fest veľkou nedočkavosťou, no i strachom z neznámeho, som čakal na ráno, keď sa prvýkrát zapnem do popruhu a zavesím na stenu!………a viete čo……..? Dodnes mi vylezie slza z kútika oka pri spomienke na to, ako mi Robo hovoril cestou na Gerlach …..“naľavo máš chyt ……zapri sa do tých nôh, pritlač sa k tej stene!……. 🙂 No keď mi na Gerlachu podal ruku, usmial sa a povedal “gratulujem ti Milan, si na najvyššom bode Slovenka” ! Nedalo sa mi inak ako kľaknúť v tej chvíli pod ten nádherný kríž (ktorý som sa neskôr dozvedel, že tam on sám osobne ako jeden člen z tímu osádzal ) a …..áno, vyhŕkli mi slzy, ale také tie…..viete, štastia a nekonečnej radosti z toho,že ak ktokoľvek chorý, trpiaci, telesne poškodený či akokoľvek inak ubolený životom…….. neprestane veriť, môže dokázať aj nemožné ak chce, túži a uverí, že sa to dá! A že to tak skutočne je nechám na vás a vašom zvážení ale…….odvtedy ma Robo ako matka svoje dieťa na pupočnej šnúre ( a to doslovne myslím to lano čo nás spájalo 🙂 vytiahol už aj na náš druhý Lomnický štít na ktorý keď si spomeniem tak sa mi vždy vybaví Robov hlas (zakopávaj tie špičky poriadne!) ako i to,že som nevedel či sa mám rozrevať alebo smiať keď mi povedal, že lanovka je obsadená a musíme zliezť dole stenou a zísť do Lomnického sedla k lanovke peši. Lomnický štít bol štít plný prekvapení. A ako by to bolo zastaviť tak dobre rozbehnutý vlak a nepokračovať!
Keď už dva máme vydriapané, dajme aj tretí . Poprosil som Roba, či má vezme aj na tretí náš naj a plán výstup hrebeňom Ľadových štítov bol na svete! Každý ten výstup má vždy niečo svoje, jedinečné a tento mal tiež! Bol to najdlhší šlapák cca 18 km. Tak ako ma boleli nohy po tomto tripe ma boleli asi len po Bánovskej päťdesiatke, keď sme 12 hodín šlapali turistickým okruhom Bánoviec. Za odmenu som však dostal pri pohľade z Ľadového štítu nádhernú spomienku na Malé, Nižné, Prostredné i Veľké Spišské pleso ako i Modré pleso. Bola to vyčerpávajúca, ale náááádherná túra. A na záver, ako na štvrtý štít našich hôr, má môj vodca, môj najlepší Kamzík, vytiahol na Pyšný štít .
Tiež pekná, 13 km dlhá a cca 8 hodín trvajúca túra, na ktorú som sa fest tešil, a to z jediného dôvodu………a to, že pýcha je odporná hnusná vlastnosť nás ľudí a ja som mal možnosť dokázať, že ak Boh bude chcieť, zdolá Pyšný štít aj s plným ZŤP-invalidom. A dokazal! Použil Roba, môjho jediného tatranského kamzíka (veď ma ťahá ako ozaj Kamzík na tie štíty) a skrz neho má zas ako na pupočnej šnúre vytiahol až tam………..na posledný 2600 m.n.m. vysoky štít v našej krajine kde som si ja zas cez zarosené oči (našťastie schované v okuliaroch 🙂 mohol od srdca zavolat …….ďakujem za tvoje milosrdenstvo, ďakujem,že si ma z tých sračiek zdvihol a nenechal ma v nich!
Doprial by som vám každému jednému z vás zažiť ten pocit nájsť človeka, ktorý vám pomôže, a to doslova ……postaviť sa na nohy a veriť zas sám v seba. Ja som ho našťastie našiel v Tatrách a som mu za to, som Ti za to,že si ma vrátil do hry…… neskutočne vďačný, Robo! (horskyvodca.info) Nech ťa tvoj anjel vždy dovedie celého a spokojného domov ! Ďakujem a teším na náš piaty….. štít. „
Prečo mám rád svoje povolanie
Keď človek číta takýto príbeh, uvedomí si, že za každým výstupom sa môže skrývať oveľa viac než len túžba dostať sa na vrchol. Pre Milana sa cesta na Gerlachovský štít začala dávno predtým, než si prvýkrát obliekol horolezecký úväzok. Začala sa v nemocnici, v boji o život, v dlhých chvíľach neistoty a v náročnom návrate k činnostiam, ktoré mnohí z nás považujú za samozrejmosť.
A potom prišlo rozhodnutie. Skúsiť to. Vydať sa do hôr. Postaviť sa pred výzvu, ktorá sa mohla zdať vzdialená a nedosiahnuteľná.
Mojou úlohou bolo byť pri tom. Ukázať mu, kam položiť nohu, kde sa zachytiť, ako sa oprieť o skalu a ako postupovať ďalej. Viesť ho terénom, v ktorom nestačí len chcieť, ale treba poznať hory, rozumieť rizikám a vedieť sa správne rozhodovať. Milan však musel urobiť niečo, čo zaňho nemohol urobiť nikto iný. Musel prekonať vlastné obavy, vložiť do mňa svoju dôveru a každý ďalší krok urobiť sám.
A práve v tom vidím krásu svojho povolania.
Horský vodca nemôže za klienta vystúpiť na vrchol. Môže mu však pomôcť nájsť cestu, vytvoriť podmienky, v ktorých má šancu uspieť, a byť pri ňom v náročných chvíľach. Niekedy stačí správne slovo. Niekedy podaná ruka. A niekedy jednoduchá veta: „Naľavo máš chyt. Zapri sa do tých nôh, odtlač sa od steny.“ Pre mňa je to pokyn v skalnom teréne. Pre Milana sa z neho stala spomienka, ktorá mu aj po rokoch vháňa slzy do očí. To je niečo, čo si človek z hôr neodnesie v batohu, ale v srdci.
Štyri štíty a jedno výnimočné priateľstvo: Gerlachovský štít bol začiatok. Po ňom prišiel Lomnický štít, Ľadové štíty a Pyšný štít. Štyri vrcholy, štyri rozdielne výstupy a množstvo spoločných zážitkov. Každý priniesol inú výzvu, iné náročné chvíle a ďalšie spomienky, ku ktorým sa človek rád vracia. Boli tam unavené nohy, sústredenie, technické úseky, dlhé kilometre aj situácie, ktoré by človek vopred nenaplánoval. A, samozrejme, nechýbal ani Milanov humor, vďaka ktorému dokáže rozprávať o náročných chvíľach s nadhľadom a úsmevom.
Práve to mám na horách rád. Každý výstup je iný, ale to, čo vzniká medzi ľuďmi počas spoločnej cesty, je často ešte hodnotnejšie než samotný cieľ. Pri Milanovi som mal možnosť sledovať človeka, ktorý sa nevzdal túžby posúvať svoje hranice. Človeka, ktorý sa po tom, čo si prežil, rozhodol znovu objavovať svoje možnosti. A keď dnes hovorí o piatom štíte, je v tom niečo krásne.
Nie je to len plán na ďalší výstup. Je to pokračovanie príbehu, ktorý sa začal rozhodnutím skúsiť niečo, čo sa mohlo zdať nemožné. Vrchol, ktorý si odnášame so sebou
V horách sa často hovorí o výškach, prevýšení, náročnosti trás a dosiahnutých vrcholoch. Všetko to má svoje miesto. Ako horský vodca musím poznať terén, rešpektovať podmienky a v prvom rade dbať na bezpečnosť svojich klientov. No príbehy, ako je ten Milanov, mi pripomínajú, že skutočný význam môjho povolania sa nedá vyjadriť iba technickými údajmi.
Keď sme spolu stáli na Gerlachovskom štíte a ja som mu zagratuloval k dosiahnutiu najvyššieho bodu Slovenska, bol to preňho okamih, na ktorý nezabudne. Pre mňa to bola tiež chvíľa, ktorá zostáva v pamäti. Nie preto, že sme dosiahli ďalší vrchol. Ale preto, čo tento vrchol znamenal pre človeka, ktorý na ňom stál. Milanov príbeh nie je dôkazom, že každý dokáže všetko bez ohľadu na okolnosti. Každý človek má svoje možnosti, limity a riziká, ktoré treba rešpektovať. Je však pripomienkou, že ani ťažká životná skúška nemusí znamenať koniec všetkých snov.
Niekedy sa cesta k nim zmení. Niekedy je pomalšia a náročnejšia. A niekedy na nej potrebujeme niekoho, kto nám pomôže nájsť ďalší krok.
Som vďačný, že som mohol byť súčasťou tej Milanovej. Preto mám rád povolanie horského vodcu. Mám rád hory pre ich krásu, silu a rešpekt, ktorý v nás prirodzene vzbudzujú. Mám rád chvíle, keď sa po náročnom výstupe rozhliadnem z vrcholu a vidím svet z inej perspektívy. Ale najviac si vážim ľudí, ktorých mi hory privedú do cesty. Ľudí, ktorí mi dôverujú a zveria sa mi so svojimi plánmi, obavami a snami. Ľudí, s ktorými môžem zdieľať náročné chvíle, radosť z úspechu aj ticho na vrchole.
Milan mi pripomenul, že niekedy môže byť najväčšou odmenou za výstup pohľad na človeka, ktorý si práve splnil sen. Človeka, ktorý v tej chvíli cíti, že napriek všetkému, čo prežil, je opäť súčasťou hry.
A ak sa ma teda niekto opýta, prečo mám rád povolanie horského vodcu, odpoveď je jednoduchá. Pretože nevodím ľudí iba na vrcholy hôr. Mám tú česť sprevádzať ich na cestách, na ktorých niekedy znovu objavia aj kus seba samých.
Milan, ďakujem ti za dôveru, za všetky naše spoločné výstupy, za humor, ktorým ich sprevádzaš, aj za to, že si sa o svoj príbeh podelil s ostatnými.
A teraz sa už teším na náš piaty štít.
Róbert Turjaník
horský vodca
